Pondelok to bol veru ako vyšitý, kruhy pod očami, tinitus v uchu ako hrom (to bol deň po mojich narodeninách ), práve som vymačkávala tabletku antibiotík z jej plastového obalu a položila ju na čestné miesto vedľa kávy, keď ten mobil pípol.
Bol to mobil so starším číslom, čiže niekto, kto moje druhé, novšie nemá... dovolila som si päťsekundové sherlockovanie, kým som tú správu neotvorila.
Text neosobný, blahoželanie k narodeninám (dva dni neskôr ale dá sa), taká klasika bez štipky snahy o trochu originálnosti, blahoželanie k titulu (inému síce, ale pohoda) a potom oči dopadli na to meno na samom konci.
TO MENO.
Chvíľu som bola mimo, kým mi to došlo... Bol to on , určite.
Koľko sme sa nevideli? Tri roky? Štyri? Ráta sa to krátke stretnutie v mase ľudí? Ak nie, tak viac ako päť. Nikdy si mi nenapísal, nikdy neodpísal a už som sa s tým začala zmierovať, veď kto by sa aj čudoval... To vtedy dávno by sa mohlo nazvať svinstvo, hustý odpis, totálna blbosť, ale to je na dlho. Zlé rozhodnutie z mojej strany, takto pekne sa to dá zafarbiť na ružovo a neznie to tak zle.
Ale prečo práve teraz?
Začala som špekulovať, vytvárať kombinácie, variácie a permutácie, prečo teraz, je to skoro, neskoro, čo sa stalo, čo sa zmenilo, prečo sa to zmenilo...
...a potom mi to zaplo...
nech je to akokoľvek a prečokoľvek...
NERIEŠIM
Stalo sa a ja sa teším (ďakujem). To je všetko a asi to tak aj zostane... Vzdialenosť sa neráta len na kilometre...