... hmmm... možnosť stráviť 4 a pol roka v studených učebniach (v zime mi mrzla aj náplň v perách, v lete to bolo fajn), naučila ma potláčať vlastný názor, mlčať a čítať knihy vydané pri príležitosti skúšky, kde som si podčiarkovala všetky formulácie, ktoré nedávali zmysel, a ktoré ma pobavili svojou absurdnosťou. Ku koncu to už bolo také zlé, že som ich účelovo vyhľadávala zaznamenávala a tieto perly sme si potom vymieňali čakajúc na skúšku (a aspoň trochu sa zabavili).Na prvý ročník žiadna rada okrem jednej neexistuje... Prvý ročník treba prežiť. Akýmkoľvek spôsobom, ale prežiť. Ja som si vybrala ten najťažší spôsob, a to všetko na nadrviť, nemilosrdne sa nadrviť všetko to, čo môj mozog odmietal pochopiť (matika bola a vždy bude môj kameň úrazu). Po prvom ročníku už človek prežije zvyšok, dovolím si tvrdiť, bez problémov.Zlaté pravidlo úspechu v prípade ostatných skúšok vo vyšších ročníkoch je:-čítať knihy a učebnice napísané osobou, ktorá skúša (opravuje písomky)-poznať názory skúšajúcej osoby a prezentovať ich ako vlastné (čiže nedráždiť vlastnými)-vedieť aspoň matne, o čom bola vaša seminárka z daného predmetu-vedieť sa správne obliecť a ísť k tomu správnemu skúšajúcemuAkákoľvek prehnaná iniciatíva je zdraviu škodlivá a sa nevypláca. Všetko treba robiť na poslednú chvíľu, lebo inak hrozí, že vaša práca príde nazmar (napríklad sa zmenia body, ktoré treba obsiahnuť v seminárkach). Z vlastnej skúsenosti poviem príklad: napíšem seminárku, navrhujem, vymýšľam riešenia a chrlím nápady...odovzdám. Vraj zle, pretože mi chýba teória tej a tej osoby a rozdelenie kapitol je tiež zle. Tak opíšem teóriu z knihy, skrešem svoju pôvodnú časť na nutné minimum a vraj už je to oveľa lepšie...Príklad dva: skompilujem seminárku (vlastná tvorba nehrozí, zbytočne by som plytvala energiou)...odovzdám. Opäť zle, pretože som použila nesprávnu literatúru. Prepíšem len (zdôrazňujem LEN) poznámky pod čiarou na iné knihy (tie „správne“) a už je to dobre. Ide ma poraziť.(Česť výnimkám)Doteraz som mlčala, pretože mi to pokrytecky vyhovovalo, neviem však, ako sa zaradím do praxe, keďže na škole sme takmer nič praktické nerobili.Je fajn prečítať si skriptá v deň skúšky a spraviť za dva. Určite nemám superpamäť, jednoducho tie skúšky sú ľahké, z roka na rok ľahšie a ľahšie, až mi je to nepríjemné.Aj by som si za štúdium zaplatila, keby som mala záruku, že budem prinútená na sebe pracovať, že nebudem všetko sťahovať z internetu ale zapojím aj mozog a že nebudem bezduchý opisovač priesvitiek na prednáškach. A moje lenivé ja sa búri, že tu píšem blbosti.Čiže vysokú som prežila (prežijem) bez väčšej ujmy na zdraví a na mozgovej kapacite. Output sa rovná inputu, ale či je to tak správne, pochybujem.Pre porovnanie: v Južnej Afrike (JAR) stojí semester na univerzite v priemere 100 tisíc korún (ubytovanie na internáte, poplatky za jednotlivé predmety- zvyčajne 4, strava, prenájom garáže alebo miesta na parkovanie- všade chodia autom, atď.), výnimočne existuje opravný termín a za opakovanie predmetu sa opakovane platí. Navyše, za opisovanie na skúške vám hrozí pokuta, vylúčenie zo školy (a minimálna šanca dostať sa na inú) alebo väzenie (až polročné). Tomu hovorím motivácia.
