prezila som tri lety, celkovy cas presunu 24 hodin presne... Vo Viedni ma prinutili otvorit kufor pod zamienkou, ze je pritazky (potvory zmenili vahovy limit z 2x32kg na 2x23kg), tak som cisarskym rezom presunula vsetky styri flase (3xvino a 1xDemanovka) do ruksaku a vsetko bolo zrazu ok. Prvy let z Viedne do Kodane bol este zabavny, potom 8.5 hodiny do Newarku (Amerikansko), co uz taka sranda nebola. Tesne sedadielka, placuce deti, kriciace deti, vozik letusiek raniaci moje nohy nenapadne vysunute do ulicky, pasazieri snaziaci sa prepracovat k WC akrobatickymi pohybmi... Jedlo SAS teda nic moc, akurat ten losos bol vynikajuci... V Newarku uz pekne nahodili dvojjazycne napisy (ang./span.) a pekne ma poprehanali od gate 82 ku gate 75 a potom som skoncila na 92 cakajuc na lietadlo, ktore meskalo z Clevelandu a zaspala vedla nejakeho vojaka, ktory mal na ramene nasivku Spearheads a vyzeralo to velmi respectable a nebezpecne...
Posledny let z Newarku do Aguadilly (male letisko, ale v Portoriku, huraaaaa) bol najturbulentnejsi ale ja som prespala vzlet, let, jedlo, dolet a zobudili ma az nekompromisne brzdy lietadla. Samozrejme kufor tento let neprezil, vnutorne krvacanie a otvorena fraktura, takze bolo vidno vnutorne organy, tj. nejake tie moje tricka a tenisky. Ale pohodaaaa, ved sme v Portoriku... Tu musim podakovat babke, ktora mi pripomenula zobrat si aj sandale, co mi nenapadlo, kedze u nas je predsa zima.
Vystupujem o poloci ich casu z lietadielka (u nas 06:00), do tvare mi udrie slankasty teply vzduch a zacinam sa potit v mojom rolaku, kabate a cizmach... Neviem sa docat rana, ked uvidim more a kde vlastne som...
a aby tento clanok nebol dlhy, budem pokracovat nabuduce, bo plaz vola a aj nejake fotecky treba :-)